Doučit útok

6. prosince 2016 v 17:53
Související obrázek
Pokud jsi ještě nazačal s učením nějakého útoku, musíš na naučit útok. Tady ti to nevezmu. Tady tedy útok doučuješ, pokud neumí pokémon útok na 100%. Pokud chceš pokémona doučit útok, napiš:

1. jaký pokémon se doučuje útok
2. Jaký útok se pokémon doučuje
3. Průběh
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Rory Rory | 5. března 2017 v 18:43 | Reagovat

1 - Eevee
2 - Železný chvost + výdrž,
3 – S rozhodnutím, že dnes sa do tréningu zapojím aj ja som zamierila do tréningovej haly. Vyvolala som Eevee z pokébalu a prvé, čo spravila bolo, že sa poobzerala. A keď si uvedomila, kde je, zmätene zamrkala, no nekomentovala to. Namiesto toho na mňa rozžiarene pozrela. „Ideme sa učiť prudký útok?“ spýtala sa nadšene, čo ma celkom pobavilo. „Nie, dnes ešte nie, ale môžeme ho skúsiť zajtra, áno?“ Eevee naklonila hlavičku na bok. „Takže železný chvost,“ povedala s istotou a ja som prikývla. ,,Áno. Dnes sa ho skúsime doučiť, áno? A keď sme už doobedu začali, môžeme trénovať výdrž, čo ty na to?“ Eevee zamyslene prižmúrila oči. „Výdrž? Akože budeme zase behať?“ Pousmiala som sa. „Presne,“ mrkla som na ňu a vyzliekla som si mikinu, ktorú som hodila na ruksak. „Takže, na začiatok sa trochu ponaťahujeme, áno? Nepotrebujeme svalovicu.“ Eevee po mne bez slova zopakovala pár cvikov. Všetky predvádzala so svojou zvyčajnou roztomilosťou, no obzvlášť roztomilá bola, keď si naťahovala predné labky a roztomilo pri tom vrtela chvostíkom. „Čo?“ spýtala sa mierne podráždene, keď zaregistrovala moje chichotanie. Rýchlo som sa pokúsila ukľudniť sa. „Nič, nič, nič...“ zamumlala som a sklonila hlavu, aby som sa na ňu nepozerala. Eevee si mierne odfrkla a dôstojne sa posadila. „Čo teraz?“ Zamyslela som sa. Presne. Čo teraz? „ No, na začiatok by sme sa mohli doučiť ten železný chvost a potom sa vrhnúť na tú výdrž, áno?“ Eevee namiesto odpovede vyskočila na nohy a zavrtela chvostom. Usmiala som sa a s Eevee v pätách som prešla k časti telocvične, kde som videla boxovací vak. Postavila som sa k nemu a chytila ho obidvomi rukami. „Môžeš začať, Eevee, hneď ako budeš pripra-“ Eevee nepočkala, kým skončím a hneď na vak zaútočila. Železným chvostom vrazila do vaku, no neprišlo mi, že by to malo nejakú veľkú silu, keďže som sa ani nemusela moc snažiť aby som vak udržala na mieste. Eevee zaútočila znovu, no ani tentokrát to nebolo o moc silnejšie. „Eevee, zastav na chvíľku!“ požiadala som ju po ďalších pokusoch, keď som si všimla, že chvostík jej preblikáva medzi železným a normálnym. Eevee sa zastavila. „Čo je?“ spýtala sa zvedavo. Rýchlo som jej vysvetlila, v čom je problém a ona chápavo prikývla. „Skús sa trošku viac koncentrovať na ten chvost, áno? Kašli na to, či to bude silné alebo slabé, len nech je to poriadny železný chvost...“ Eevee prikývla a zatvárila sa sústredene. Potom sa znovu pokúsila o železný chvost, tentokrát úspešne. Nadšene zastrihala ušami. „To bolo dobré!“ usmiala som sa na ňu a Eevee sa hrdo vypäla a potom útok znovu zopakovala. Pustila som vak a žmurkla som na ňu. „Výborne. Ešte trikrát, potom tú výdrž a potom si ešte skúsiš železný chvost, dobre?“ Eevee tri krát predviedla bezchybný železný chvost a potom sme prešli k bežiacim strojom. Chvíľu sme maturovali nad tým, ako ich ovládať až k nám prišiel nejaký správca alebo tak a pomohol nám ho nastaviť na 6 kilometrov. Eevee mi skočila na stroj a ja som ho opatrne zapla. Keď sme dobehali, bola som zadýchaná a Eevee tiež. „No, dúfam, že to bude stáť za to...“ vydýchla som unavene a utrela si čelo. Eevee sa otriasla. „Bude. A vyviniem sa do tej najlepšej Umbreon zo všetkých!“ bojovne sa rozbehla k boxovaciemu vaku a použila naň železný chvost. Vak sa rozhojdal a odrazil Eevee tak, že mi vletela do náruče. „No, no, hlavne kľud, áno? Nech sa nezraníš...“ Eevee prikývla a zoskočila na zem. Prešla som k vaku a znovu ho chytila. „Tak ideš? A daj do toho poriadnu silu!“ Eevee nadšene prikývla a znovu použila železný chvost. Skúsila to ešte niekoľkokrát a potom sa unavene usadila na zem. Srsť mala vlhkú od potu a vyzerala úplne vyšťavene. Prešla som k nej a zobrala ju na ruky. „Poď moja, na des už stačilo. Čo by si povedala poriadnej sprche?“ Eevee na mňa unavene pozrela a prikývla, tak som ju odniesla k sprchám a opatrne ju namočila. Vlažá voda u trochu prebrala a keď som ju mydlila, začala sa hrať s bublinkami. Ľutovala som, že nemám foťák, lebo ten moment bol naozaj nádherný. Len tam tak sedela, spolovice vo vode, s mydlovou penou na jednom uchu a packou sa zaháňala po malých bublinkách, ktoré okolo nej lietali. Potom na mňa pozrela. „Je ti to vtipné?“ spýtala sa ma vážne a celá zabublinkovaná a mokrá na mňa skočila. Toľko za to, že som ju chcela umyť a poriadne vysušiť, aby vonku neprechladla. Nakoniec to skončilo tým, že som sa musela osprchovať aj ja. V posilňovni už nikto nebol, keď sme sa tam vrátili, len správca, a tak som sa rýchlo obliekla a s Eevee v pätách vybehla do noci. Eevee hrdo vrtela chvostom a poskakovala pri mne, čo ma prinútilo usmiať sa. Vchádzali sme domov, keď sa Eevee zastavila. „A keď sa vyviniem, budem lepšia ako Esp!“ zahlásila sebavedome a potom vbehla dovnútra. Len som pokrčila plecami. „Ako povieš!“ mrkla som na ňu predtým, ako som zavrela dvere. Espeon sa poctivo tváril, že spí, tak sme ho s Eevee nechali tak a išli spať tiež.

2 Janet Janet | 6. března 2017 v 15:22 | Reagovat

doučeno
+ 20 výdrže

3 Rory Rory | 5. května 2017 v 22:23 | Reagovat

1. Absol
2. Absol – prenasledovanie + precvičenie ostatných útokov
3. Prezerala som si profily svojich pokémonov, keď som si všimla, že Absol má jeden útok naučený len na 50%. Keďže som pôvodne hľadala niečo, čom by sme mohli trénovať, rozhodla som sa práve preň a začala ho skúmať. Prenasledovanie, temný útok... spokojne som prikývla, zorala Absolov pokéball a zamierila som na tréningovú lúku. V polke cesty som Absola zavolala von. Mierne zmätene na mňa pozrel. „Čo tu robíme?“ spýtal sa. „A kde sú ostatí?“ Mykla som plecami, áno, bola pravda, že som všetko robila vo veľkej skupinke, takže len s jedným pokémonom to bolo naozaj nezvyčajné. „Dnes len ty a ja, sľúbila som ti, že sa pri najbližšom tréningu sa zameriame na teba, nie? A povedala som si, že doučiť sa prenasledovanie zvládneme aj bez Espových poznámok o tom, aký je on úžasný a my sme jeho otroci čo mu budú nosiť jedlo...“ Absol prevrátil oči a ja som sa zaškľabila. „Aj keď by rozhodne bolo zaujímavé, ak by ste si vymenili role a ty by si sa snažil zasiahnuť jeho, hm...?“ pokračovala som. Absol sa zatváril až nechutne spokojne a mňa napadlo, či bol naozaj dobrý nápad povedať to. „Zaujímavé by to rozhodne bolo...“ povedal ticho a mrkol. Dobre, začínalo to byť desivé. Určite si predstavoval, ako by to v skutočnosti bolo... Potriasla som hlavou. „Neviem, čo na to povie Esp, ale možno by ste si mohli dať medzi sebou zápas...“ navrhla som a keď som sa nad tým zamyslela, došlo mi, že by to mohlo byť naozaj užitočné. „Ale až inokedy. Teraz máme čo robiť!“ usmiala som sa a s Absolom po boku vkročila na tréningovú lúku. „Táááákže,“ rozpažila som ruky a zatočila sa. Potom som sa otočila k Absolovi. „Dnes máme na pláne doučiť sa prenasledovanie a zopakovať ostatné útoky, keďže s tebou som ešte oficiálny tréning nemala. Vlastne mala, ale teoreticky to bol tréning zameraný skôr na Umbreon a Espa, vieš čo tým myslím...“ Absol prikývol, že rozumie, a čakal, či budem pokračovať. Najskôr sme sa rozcvičili a tri krát obehli lúku. Po dobehaní som už fakt nevládala, no Absol vyzeral, že sa len rozohrial. „No, na začiatok... ty už prenasledovanie z časti vieš, na 50%, že?“ Absol prikývol a ja som spokojne tleskla. „Fajn, to veci značne uľahčuje. Takže, si pripravený?“ Absol do znovu prikývol a ja som sa poobzerala. Pohľad mi padol na strom, ktorý bol kúsok od ostatných stromov v lese a pôsobil až osamelo. Ukázala som naň. „Ten útok je účinnejší, ak máme súpera, ktorý chce vymeniť pokémona. To ale teraz nemáme tak musíme improvizovať. Ten strom bude tvoj cieľ. Skús mi ukázať, ako ti to prenasledovanie ide, aby sme vedeli, s čím môžeme pracovať,“ na povzbudenie som sa usmiala, Absol sa otočil k stromu a začal sa naň sústredene mračiť. Vytvoril pred sebou guľu, nie tieňovú, skôr takú sivo-modro-bielu. Bolo vidno, že to ešte úplne neovláda, guľa bola dosť svetlá, farby vyzerali dosť vyblednuto, miestami až priesvitne, a tiež mu to chvíľu trvalo, ale nakoniec to zvládol a vyslal ju k stromu. Nebolo to nič svetoborné, ale základ to bol. „Výborne,“ pochválila som ho. „Skús sa poriadne koncentrovať a všetku svoju silu sústrediť pred seba do gule, áno?“ Absol na mňa pozrel a hneď sa znovu začal snažiť vytvoriť guľu. Stále mu to však úplne nešlo, a ani ďalšie pokusy neboli úspešnejšie. „Takto to nepôjde...“ zamrmlala som a prešla k nemu. Položila som mu ruku na chrbát práve keď sa znovu chystal vypáliť, čím som ho vyrušila. „Čo?“ Uprene som naňho pozrela. „Vieš, niekde som čítala, že ak sa o niečo pokúšame, je dobré si to najskôr predstaviť. Pomáha to psychike a v konečnom dôsledku to vraj zlepšuje výsledok. Skúsime to?“ Absol sa zatváril zmätene. „Takže si to budem predstavovať a potom to budem vedieť? To je blbosť...“ Potriasla som hlavou. „Nie tak úplne. Zavri oči,“ inštruovala som ho a Absol ich hneď zavrel, aj keď sa stále netváril presvedčene. „A teraz si predstav, ako používaš prenasledovanie. Vytvoríš guľu a vrhneš ju na súpera... predstav si tam kľudne aj Espa. Vidíš to pred sebou? Predstavuješ si to?“ Absol pomaly prikývol. „Dobre. Môžeš otvoriť oči, a opakuj po mne : Teraz sa mi to podarí!“ Na Absolovej tvári sa objavili ešte väčšie pochybnosti, no zjavne veril môjmu šialenému úsudku, a tak poslúchol. „Teraz sa mi to podarí!“  Spokojne som prikývla. „Skvelé! A teraz to zase skús! No táák, Absol, prenasledovanie!“ Absol prevrátil oči a zamrmlal niečo, čomu som nerozumela, no určite som počula niečo ako „hlúposť“, „naivná“ a „neverím“. Nakoniec sa ale znovu obrátil k stromu a znovu zaútočil. Teraz to išlo oveľa lepšie, samú ma to až prekvapilo. A Absol vyzeral úplne ohromený. „Výborne, toto už bolo lepšie!“ pochválila som ho nadšene. Absol potriasol hlavou. „To len preto, že som si tam predstavil Espa,“ zamrmlal a ja som sa rozosmiala. „Ako povieš. Takže, skúsiš to ešte raz?“ Absol pritakal a znovu zaútočil. S každým útokom sa zlepšoval a zlepšoval, a po ďalšej sérii pokusov som ho konečne zastavila, lebo začal vyzerať unavene. „Dobre, Absol, končíme, áno? Bol si skvelý!“ začala som ho chváliť, no on len vzdorne potriasol hlavou. „Ešte nie. Ešte to úplne neviem a navyše musíme precvičiť ostatné útoky...“ Vzdychla som si. „Fajn. Každý z tvojich ostatných útokov maximálne trikrát, a potom ešte môžeš raz skúsiť prenasledovanie a potom sme už naozaj skončili!“ Absol vyzeral, že by bral aj viac, no naozaj už vyzeral unavene a ja som ho nechcela preťažiť. „Dobre, takže... skús budúce znamenie na mňa, potom rýchly útok a hneď potom škriabavý útok na strom... eh, umieraciu pieseň asi tiež na strom a potom ľstivý pohľad na mňa!“ vychŕlila som. Naozaj ma zaujímali účinky budúceho znamenia aj ľstivého pohľadu. Absol sa zatváril nesúhlasne. „To ti ublíži!“ namietol a ja som len mávla rukou. „Ale nooo... keby sme zápasili, tak ten útok schytáte vy, alebo súper. Takto aspoň na vlastnej koži zistím, čo sú tie útoky zač!“ No Absol stále nevyzeral presvedčene. „Ale stále ti to ublíži. Ty si človek, nie pokémon!“ Usmiala som sa a prešla k nemu bližšie. „Neboj sa, ja budem vporiadku. Možno to bude trochu bolieť, ale ja to naozaj chcem podstúpiť, vieš? Príde mi nefér, že vy, pokémoni, v zápasoch trpíte a my vám len kričíme rozkazy... tak sa neboj a rozhodne na mňa nechoď jemne! Chcem cítiť, aký si skutočne silný!“ Absol na mňa chvíľu uprene pozeral a potom porazenecky prikývol. „Fajn, ale ja som ťa varoval!“ Prikývla som a Absol začal. Najskôr sa mu rozžiarili oči a ja som presne nepochopila, čo sa dialo, lebo som radšej zavrela oči. Potom som počula šuchnutie a oči som znovu dokorán roztvorila, presne na čas aby som videla Absola mihnúť sa okolo a predĺženými pazúrmi zaškrabnúť do stromu.  Potom saltom skočil dozadu a dopadol asi päť metrov od stromu, narovnal sa a od úst sa mu smerom k stromu začali šíriť červeno-čierne zvukové vlny. Radšej som si zapchala uši, no nakoniec to nebolo až také desivé, ako som čakala. Moc dlho som nad tým ale nerozmýšľala, lebo Absol sa otočil ku mne a ja som sa cítíla, ako keby som sa pod jeho pohľadom scvrkávala a on sa naopak zväčšoval. Došlo  mi, že som asi mala čo dočinenia s ľstivým pohľadom, no útok skončil rovnako rýchlo, ako aj začal, a ja som si prekvapene uvedomila, že sa mi to naozaj len zdalo a nezmenšila som sa, ani Absol sa nezväčšil. Otriasla som sa. „To teda bolo niečo... ale čo s tým budúcim znamením? Prečo sa nič nesta-“ nedokončila som a do chrbta mi niečo narazilo a ja som vďaka nárazovej sile odletela o pár metrov. Našťastie ku mne skočil Absol a podoprel ma, aby som nepadla. „Čo to bolo?“ spýtala som sa šokovane a vydesene som pozrela k lesu. Potom som ale pozrela na Absola a ten vyzeral úplne pokojne. „Toto bolo budúce znamenie!“ zahlásil a potom na mňa mierne ustarostene pozrel. „Nebolí to moc?“ Pravda bola, že to bolelo, ale dalo sa to zniesť. Preto som len potriasla hlavou. „Dá sa. Bolo to úžasné. Niekedy si to musím pozrieť len ako divák, zasiahnuť tým už nepotrebujem,“ pošúchala som si chrbát, „ale rad aby som videla, ako to funguje. Vieš čo? Myslím, že už iba skúsime to prenasledovanie a môžeme to zabaliť. Neviem ako ty, ale ja mám na dnes dosť...“ Absol prikývol a stále ma podopieral. Bez ďalších slov vytvoril svetlú guľu a vrhol ju na strom, kde sa roztrieštila s dosť hlasným výbuchom, a vyzeral celkom spokojne. „Môžeme ísť...“ pokyvkal hlavou a tak sme zamierili domov. Zišli sme z lúky k mestu a až tam som si uvedomila, že už je vonku tma. A vzhľadom na to, že už bolo svetlo pomerne dlho, muselo byť naozaj neskoro. Pohladkala som Absola po hlave. „Bol si naozaj skvelý, ďakujem ti. Tvoj predchádzajúci tréner nevedel, o čo prichádza, a možno to bude znieť zle, ale ja som rada, že ťa opustil. Samozrejme, že som naňho nahnevaná a myslím si, že to naozaj nebolo ľudské, ale som mu trochu aj vďačná, lebo ak by to nespravil, nestretla by som ťa...“ Absol na mňa uprel zvláštny pohľad a mňa napadlo, čo som neprestrelila. Keď si o mňa ale obtrel hlavu, upokojila som sa. „Aj ja som rád, že som ťa stretol, a neboj sa, chápem to,“ povedal zvláštne mäkko a jemne a ja som sa sklonila, aby som ho objala. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem...“ zašepkala som a po chvíli, keď som sa odtiahla, sme konečne zamierili domov.

4 Adminka Adminka | 6. května 2017 v 21:29 | Reagovat

Naučeno
+ 3 levly

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama